Report: Eina week v Krumlove
| Cesta tam... Výlet sa začal na železničnej stanici v Spišskej Novej Vsi, smer Bratislava. Milá a príjemná sprievodkyňa mi ukázala kupé, kde sa nachádzalo moje lôžko. Vkročil som dnu a v momente ma zarazila početnosť osadenstva, full house znamenal nezameniteľnú arómu pazúch, nôh a iných fajnových častí tela. Teplota dosahovala asi 3O stupňov a hustotu vzduchu môžeme porovnať so saunou. Na pleciach natrepaný vak, v rukách skejt, notebook, tekutiny a v hlave myšlienka – len potichu. Postupne som sa začal štverať po rebríku a vyhadzovať veci hore. Všetko bolo treba robiť opatrne, potichu a navyše potme. Veď predsa nechcem zobudiť spolu smrdiacich. Po týchto, na koordináciu namáhavých úkonoch som si uvedomil, že som sa riadne zapotil. Oblečené „mrkváče“ mi spôsobovali pocit šialenstva. Po chvíľke utrpenia som to nakoniec vzdal a vyzliekol sa do spodnej bielizne. Na sebe som mal voľné boxery, čo zaváňalo prezentáciou vajec pri príchode ranných lúčov. Táto skutočnosť mi nedovoľovala bezstarostne zaspať a počas celej noci som sa neprestajne budil. Cesta zbehla viac-menej rýchlo, vyšiel som sa pretiahnuť na chodbičku. Vlak zastal pri Bratislave a naskytol sa mi krásny pohľad na mesto. Zhlboka som sa nadýchol a cítil som vôňu mesta, pôsobila príjemne, zároveň upokojujúco. Na hlavnej stanici, typicky pre veľké mestá, prišiel naoko kamarátsky pôsobiaci homles s prosbou o nejaké drobné – veď ako inak. Slušne som mu vysvetlil moju situáciu – drobné nemám, len tadiaľ prechádzam a pokračujem ďalej. Začal byť dotieravý a vstupovať do mojej osobnej zóny. Na záver mi asi sedem krát hovoril, že sa mam „držať“ a snažil sa ma povzbudiť do života i keď zjavne som to mal skôr urobiť ja. Celé mi to prišlo tak, že to, čo chce počuť on, hovoril mne. Po tejto čudesnej situácií som sa pobral na maďarsky hovoriaci medzištátny EC vlak, tentoraz smer Brno. Po prechode cez hranice celému kupé začali pípať telefóny, jeden cez druhý. Reklamné sms obsahovali vynikajúce zľavy hovorov, dokonca lacnejšie ako je doma ! Hurá. Ten môj mi oznámil, že týmto prechodom sa posúva čas o hodinu. Že hlúposť ? No on to myslel vážne. Pozrel som naň a napadlo ma, čo by len človek robil bez inteligentnej elektroniky. V Brne na mňa čakala nepríjemná správa v podobe ďalšieho, deväťdesiat minútového čakania na spoj. Nič to. Hodil som batožinu do úschovne a poďme pozrieť mesto. Po krátkej chôdzi ma zastavil akýsi aktivista za ľudské práva, zastupujúci Amnesty International. Chvíľu sme sa rozprávali . Tento rozhovor prakticky nemal žiaden význam, no zabil som tak určitý čas. Obďaleč sa nachádzali dva skate shopy, Horsefeathers a Nugget. Nemilo ma prekvapili svojou komerčnou ponukou. Ani v jednom shope nemali hardware!!! Neviem prečo tomu dávajú názov skate shop, skôr by sedelo fashion shop alebo cool shop. Ale tak, čo narobíme, zrejme je to len obchod pre námestie a zákulisný sa nachádza inde. Neviem. Po prechode okolo centra mesta ma zastavila olašská cigánka a núkala mi zlaté prstene. Úsmev jej zdobili komplet zlaté zuby. Prstene bez pochýb neboli zlaté a po chvíli ich cena klesla na nejaké drobné. Tomu sa hovorí znehodnotenie majetku :). Keď som sa ozval a zistila, že som Slovák, okamžite zbystrila pozornosť na eura. Cítil som sa ako zbohatlík v chudobnej krajine – čo nie je pravda. Takmer sa triasla, ak som jej oznámil, že žiadne eura neuvidí. : ) Cestou do vlaku, som v dlhom podchode sledoval žobrajúcich, pouličných predavačov, aktivistov, zastupiteľov ... taktiež nechýbali jehovisti s príznačným titulom na plátku, ktorý držali v rukách. Bolo tam, že: „Strážna veža“. Čo ? A kto ako je tá strážna veža ? Ten mastný jehovov svedok, čo mal ofinu ulízanejšiu ako ja ? ( a to už je čo povedať ) Tak ďakujem pekne idem ja radšej kempovať. Dostal som sa do Budějovíc ale vlak šiel až o niečo vyše hodiny, takže opäť čakanie na Godota, spestrené spoločnosťou páchnuceho, krívajúceho a zlodejského bezdomovca, ktorý nemal problém okradnúť vlastného (asi) kamaráta, pri jeho neprítomnosti. Spravil som si fotky, inak pre mňa veľmi zaujímavej, staničnej architektúry. Čas som si skracoval pravidelným pofajčievaním a sledovaním okolitého diania. Cesta do Krumlova sa niesla v duchu tradície, keďže som šiel starým, klasickým, motorovým vlakom ( „Ančou“ ). Konečne Krumlov. V pozvánke som spomínal, že mesto patrí do dedičstva UNESCO a hneď som pochopil prečo. Mestská zástavba situovaná v kopcoch, dolinách, úpätiach s výškovými rozdielmi, radovo niekoľko desiatok metrov. Všade množstvo bujnej vegetácie, sprevádzanej hukotom masy vody. K futbalovému štadiónu, kde sa nachádza skatepark, som šiel cez tenkú, lesnú cestičku, pripomínajúcu hororovú scenériu. Po príchode do parku som sa konečne zložil, usadil, následne vydýchol... Privítali ma Novoveštania, ktorí o mojom príchode samozrejme vopred vedeli Adam Majerčík a Martin Vaľko; obaja spokojní po výdatnej večeri. Zvítali sme sa, položili tradičné otázky ohľadom cesty, chvíľu sme pojazdili a nekonečne som sa tešil na osviežujúcu sprchu. Chalanov som prosil aby ma vzali za organizátorom kempu – Tomášom Koudelom alebo za hlavným vedúcim, Tomášovým pomocníkom Hopom, s ktorým som počas cesty telefonoval. To ani nebolo treba, pretože pár metrov od nás sme mohli pozorovať ich pohyb smerom k nám. Šiel som im naproti, prebehlo oficiálne zoznámenie, pár slov o ceste a tak. Následne ma ubytovali na izbe so spomínanými chalanmi. O izbu sme sa delil ešte s dvoma Bratislavčanmi – Jakubom a Michalom. Večer sme posedeli a popili pivká, všimol som si, že na kempe je prítomný aj Peťo Mercell. Keďže sme sa zatiaľ nepoznali, najprv sme sa len tak okom prezerali, hlavne keď počul „východniarsky“ prízvuk – zbystrel. Nenápadne sa ma opýtal : „ to ty si ten Spišiak, čo mal prísť ? “Počas posedávania sme sa priebežne zhovárali a zistil som, že tu nie je sám. Prišiel aj Zaifa, známi boardlifový kameraman a reportér v jednej osobe. Svojho času dokonca aj technik, aby som bol presný. Dohodli sa záležitosti ohľadom ďalšieho dňa a mohlo sa isť spať. Nasledujúci deň ( streda 15. júla doobeda ) sa niesol v duchu skateparkového jazdenia spolu s profi Eina teamom zo Španielska, no v skutočnosti šlo o troch Kataláncov a jedného Portugalčana. Pripravená bola hra s názvom 10 triku pro Španeli. V podstate bolo treba vymyslieť 10 trikov od každého teamu (kemperi boli od začiatku pobytu rozdelený do 7 teamov po štyroch jazdcoch a postupne počas celého kempu zbierali body do celkového poradia) a Eina team ich musel opakovať. Kemperov treba pochváliť za odvahu a nasadenie i keď poniektorý mali zjavnú trému. Všetko sa starostlivo natáčalo a fotilo. Dokonca ja osobne som sa zhostil pozície fotografa. Výsledok môjho snaženia máte k dispozícií. Dovolil by som poznamenať, že som fotil po prvý krát v živote! Týmto sa chcem ospravedlniť za kvalitu fotiek, výber pozícií, farieb a celkový dojem. Sľubujem zlepšenie. Po nazbieraní množstva materiálu - riadnom skejtovaní, sa šlo na obed. Na popoludnie si organizátori nachystali aktivitu v štýle „Pevnosť Boyard“. Kemperom, rozdelených do teamov, vopred zadelili úlohy. Bolo treba vyraziť do mesta, nájsť „záhadné miesta“, navštíviť múzea, kde sa nachádzali indície, oslovovať starých, mladých, veľkých, malých, stredne – stredných. Paralelne s touto aktivitou prebiehala street session na spote pod mostom. Aktérmi boli Španielský Eina team, Český Eina jazdci a ostatný. Spot vyzeral pomerne nebezpečne a ja som nestíhal žasnúť. To, čo sa mi naskytlo pred očami som pravdu povediac nikdy nezažil. Moje zatiaľ krátke, pár mesačné reportérstvo mi prinieslo zážitok, na ktorý do smrti nezabudnem. Dokonca ani potom. Zo začiatku som opakoval pozície ostatných fotografov ale postupne ma to ťahalo svojím smerom, uhlom pohľadu. Session často prerušovali idúce autá, čo bolo prirodzené keďže pod mostom sa nachádzala cesta, cez ktorú sa rozbiehali na pilier. Na skutočne kolmom pilieri padali triky ako nollie bs heel, bs kick, fakie fs kick ... alebo bs kino, rôzne pokusy o big spin flipy a tak... Peťo Mercell spustil zopár dropou s výbehu hore. Na záver prišla najväčšia pecka od Antonia Boavidu , keď vrátil ollie alebo skôr fs ollie ( tažko povedať ) cez asi meter a pol dlhú medzeru      Jazdilo sa aj na vedľajšom bengu, ktorý pripomínal dieru v stene. Neviem k akému účelu to bolo vystavané ale poslúžilo to parádne. Jazdenie prerušil dážď, pozreli sme čerstvo nakrútené zábery, fotky, navzájom si pogratulovali a s úsmevom na perách sme šli obedovať. Very nice work.         Po obede mali chalani „zakázaný“ vstup do skateparku, akoby vedúci Hopo niečo tušil. Poniektorí zákaz nerešpektovali a museli behať okolo futbalového ihriska po originál bežeckej dráhe. Nakoniec sa pridali aj dobrovoľníci, ktorí takto preukázali spolupatričnosť. Popoludní bol v pláne futbal v telocvični, ktorá sa nachádzala priamo v ubytovni. Družstvá boli spravené podľa tímov rozdelených v rámci celého kempu. Aj tento futbal sľuboval pre víťazov body do celkového poradia kempu. Organizátori si spravili družstvo s názvom Dream Team, v ktorom som bol aj ja. Na záver turnaja sme si to rozdali s mladými aj my. Oprášil som môj starý futbalový skills a mladí nevedeli, kde im stojí hlava :)     Medzi tým sa chystala večerná grilovačka, na ktorú mali vstup len postarší účastníci kempu. Mladí mali povolený výlet do mesta s časovým obmedzením do 22:00. Počas grilovačky sa viedli reči okolo skateboardingu, prístupu mladých k povinnostiam, vývoji skateboardingu v Čechách, ale aj na Slovensku – sú to spojené nádoby. Venovali sme sa mladým aj starším CZ a SK značkám, ich aktuálnemu postaveniu, budúcich možnostiach a pod. Dozvedel som sa veľa užitočných informácií, na základe čoho sme si dohodli rozhovor v nasledujúci deň. Množstvo vypitého piva spôsobilo uvoľnenie atmosféry, grilované dobroty sa postarali o naplnenie iných potrieb. Vedúci poveril mňa so Zaifom, aby sme išli skontrolovať mladých. Väčšina chalanov v pokoji ležala na posteliach a v tichosti sa rozprávali, lenže kde tu jeden chýbal a vedeli sme, že by mali byť v poslednej izbe. Tam však otvoril chlapík s tým, že oni už všetci spia. No s izby šiel podivný zápach spálenej byliny ( woo-doo praktiky ), čo znamenalo prudké porušenie interných pravidiel. Zaifa nekompromisne všetko oznámil grilovacej spoločnosti. Po chvíli prišli dvaja previnilci, ktorý sa ku všetkému priznali. Na moje počudovanie jedným z nich bol aj KZN borec. Celá situácia mi prišla humorne. Chalani tam stáli s hlavami smerujúcimi k zemi, zjavne ovplyvnení týmito praktikami a nejavili záujem o vážnejší rozhovor. Hopo nervózne prekračoval z nohy na nohu a pýtal sa ich, čo s nimi bude. Dával im dve alternatívy. Pochopiteľne ani jedna alternatíva nevyhovovala a situácia došla do mŕtveho bodu. Napokon ich poslal späť s tým, že všetko sa dorieši v nasledujúci deň ráno. Avšak mali sa predbežne pobaliť. Po ich odchode nastala názorová prestrelka. Niektorí súhlasili s ich odchodom domov a nerobilo im to žiaden problém, práve naopak, vnímali to ako výchovnú metódu. No, ak si niekto myslí, že o mladých nebolo kvalitne postarané alebo organizátori boli až prehnane benevolentný – mýli sa. Chalani boli permanentne zamestnávaný aktivitami a hlavne skateboardingom. Ortodoxný prístup k mladým má v konečnom dôsledku opačný efekt a stáva sa kontraproduktívnym. Grilovačka pokračovala do neskorých nočných hodín. Napätie spôsobené vyššie opísanou situáciou viselo vo vzduchu. Navyše môj vačok obsahoval prostriedky na realizáciu vyššie spomínaných praktík. OK – povedal som si. Dal som nenápadné znamenie Lukášovi a Michalovi, že ak sa chceme posmiať, treba opustiť stôl. Zborovo sme sa zdvihli a vydali sa smerom k neďalekému mostu. Tuhľa z poza rohu sa vynorili Španieli s kamerou a skejtami. Vyšli si na nočné točenie. Vo chvíli keď v mojich rukách zbadali galaktickú paličku, oči im zasvietili .Can we smoke with you? Znela veta smerujúca na nás. Yes ,of course. Zaznela odpoveď z mojich úst. Po hriešnom akte sa nám naskytol pohľad na točenie serky, začínajúcej 360 flipom, po ktorom nasledovalo wallie cez ihlan umiestnený v strede chodníka pred mostom. Na záver night session sa k nám pripojili aj ostatný, chvíľu sa vtipkovalo a popíjalo pivko, zopár dropov s ihlanu, spoločné foto a mohlo sa isť spať. Mojím lôžkom bola holá zem a pod hlavou som mal preložené uteráky – TOP sleeping. Keď ráno chalani odišli na raňajky, nenápadným spôsobom som sa premiestil do jedného z ich pelechu a v komforte som to dospal. Po obede sa šlo opäť do parku. Vzal som aparát, potrebné náradie, dosku a šiel som za nimi. Jazdenie sa nieslo v duchu hecovania.           Chalani si navzájom dávali čo najhustejšie triky a takto sa úroveň zdvíhala. Milo ma prekvapil smoke previnilec Adam Majerčík, ktorý veľa krát udával tempo a rozhodne nebol len do počtu. Horšie to bolo s Maťom Vaľkom, ktorý sa bojí pustiť dršku a preto sa vyhýbal aj najväčšiemu railu ale za to fs five do hora na veľkej slide bedni a fs showe it out; stojí za zmienku. Pofotil som, čo sa dalo a napadlo ma, že oslovím aj chalanov, ktorý neoplývajú takým talentom ako ostatní a väčšinu času posedávali v chládku a pozorovali dianie na ploche. Na moje prekvapenie sa zdvihli skoro všetci a čo to sa mi snažili ukázať. Na fotenie si vybrali bočný slide box a naskakovali naň jumpom. Nie sú to žiadne extra fotky ale chalanom som sľúbil, že aj niektoré z nich uverejním. Po fotení – jazdení sme sa pobrali na ubytovňu a môj výlet sa pomaly ale iste chýlil ku koncu. Na chodbe ma ešte stihol zastaviť chalan, ktorý patril k tým, čo podľa mňa neoplývajú veľkým talentom a prízvukoval mi svoju osobu s odôvodnením, že by sa rád videl v reporte. Už počas fotenia sa viac venoval pózam ako jazdeniu. Prízvukoval mi, že on bol ten v žltom tričku a dával to a to a nechcel ma pustiť pokiaľ som mu nesľúbil, že jeho „výkon“ zvečním na stránke. Pravdu povediac z chuti som sa zasmial na jeho prístupe. Vlastne dodnes neviem jeho ctené meno. On sa mi predstavil ako toto žlté tričko (Teší ma ja som toten s debilným účesom). Nepokladal za dôležité povedať svoje meno ? Zaujímavé. Je všeobecným faktom, že takéto zábery uberajú portálu na statuse a samozrejme aj fotografovi. Keďže ja sa za fotografa nepovažujem a status portálu je dávno v paži - no veď si to môžete pozrieť v galérii sami uznať, čo je zač. Preboha ako som z toho som mal vybrať fotku na uverejnenie ? Ostatní chalani si zaslúžili miesto v reporte svojou snahou, nasadením a pevnou vôľou a nie tlačením sa niekam, kde nepatria ( pokojne by patriť mohli ) . Po tomto úsmevnom rozhovore so „žltým tričkom“ som sa šiel spraviť rozhovor s Tomášom Koudelom, Hopom a Pauom Vilasecom. Najťažšie bolo začať! Rozhovory nejako nevoňajú nikomu. Tomáš začal klasickým : „mňa takéto kecy nebavia a poďme sa radšej baviť o skateboardingu ako o kempe“ a pod. Tak som prispôsobil otázky podľa jeho prosieb a otázky ohľadom kempu som položil Hopovi v doplňujúcom rozhovore. Medzi tým prišiel aj Pau Vilaceca a tak som požiadal Tomáša nech mi s tým rozhovorom pomôže. Tomáš, plný ochoty - neodmietol. ( Obsah týchto rozhovorov uverejním postupne, nakoľko dĺžka môjho reportu presiahla normálneho človeka. Asi mi dáte za pravdu, že to pripomína skôr maturitný sloh ako skejtový report :) . Pau bol počas celého rozhovoru usmiaty a otvorený, čo pôsobilo uvoľňujúcim dojmom a celé to plynulo prirodzene. Ani som si neuvedomoval s kým mám tú česť. Po „oficiálnom interview“ prejavil záujem o diskusiu ale my english education mi to neumožňovalo. Poďakovali sme si navzájom, došiel som na izbu, pobalil som si veci a čakal som na dvadsiatu hodinu – odchod môjho autobusu do Budějovíc. Cesta späť... Tú som si naplánoval cez Prahu – malo to byť kratšie. Ale : Z Prahy mi vlak do Košíc šiel až niekedy ráno a tak som sa vybral na vlak z Nemecka do Budapešti, ktorý mal zastávku aj v Bratislave, kde mi opäť bolo treba prestúpiť. Vlak bol zaplnený maximálne a päť hodín ( od 00:00 do 05:00 ) som strávil na stojaka v uličke, navyše každých desať minút niekto šiel vypustiť moč a musel som sa uhýbať. Po šialených piatich hodinách som konečne dorazil do Bratislavy a bezprostredne som začul ako hlásia vlak do Košíc na druhom nástupišti. Neváhal som ani sekundu, hodil dosku pod nohy a s myšlienkou pokojného sedenia som sa naň ponáhľal. ( lístky nekupujem, nakoľko vlastním režimku, čiže vlak for free ) Lenže po pár zastávkach som si uvedomil, že tento vlak ide nejakou zvláštnou cestou a hneď mi to došlo – sedel som vo vlaku, ktorý síce ide do Košíc ale južnou trasou, takže cez Spišskú Novú Ves neprechádza. Bol som z toho deprimovaný a cítil som sa ako úplný idiot. Sprievodcovi som vysvetlil svoju situáciu a ten mi odporúčal vystúpiť, sadnúť na motorový vlak a isť do Žiliny, kde si mám počkať na rýchlik. V Žiline som vystúpil so značným psychickým deficitom z prestátej cesty z Prahy, prestupovania zo zlého vlaku, navyše hladný a bez peňazí. Dementne som čumel na tabuľu a zistil som, že najbližší vlak ide za štyridsať minút, no nestojí v Sp.N.Vsi pretože ide o Slovenské IC ( hlavná vec, že České IC tu stojí ). Všetky IC vlaky sú povinne miestenkové, takže som si musel kúpiť miestenku. Vyčkal som radu a značne frustrovaný, nepozorný, nevyspatý, hladný - začal som koktať, nechápal som poriadne, čo mi tá pani za okienkom hovorí, z ruky mi spadla doska, mal som značne nekoordinované pohyby a zdržoval som rad stojaci za mnou. Po chvíli to nevydržal jeden pán a povedal : „ ty buď si úplný debil ,alebo sa len tak robíš ! “. Opäť, aj touto situáciou, viac unavený som vyšiel pred stanicu s myšlienkou dať si jednu cigaretu. Zbadal som kôš, na ktorom bol popolník, zložil ťažký batoh a pripálil si. V priebehu desiatich sekúnd pri mne bola železničná polícia. Vraj sa tam nesmie fajčiť a ten popolník mýli viacero ľudí. Vo mne to vrelo. Prečkal som vlnu hnevu, vytiahol občiansky preukaz. Pýtali sa, či som ochotný zaplatiť pokutu na mieste vo výške päť eur, pretože šekom to bude tridsať. Nemám žiadne peniaze - znela moja odpoveď ( a skutočne som žiadne nemal ) Tak ma utešili, že pokuta mi príde domov. ĎAKUJEM. Počkal som ten drbnutý vlak. Vystúpiť som musel v Poprade a čakať na ďalší spoj. Konečne som dorazil domov. Na záver... Za tento výlet chcem v prvom rade poďakovať Tomášovi Koudelovi, ktorý bez okolkov prijal moju akreditáciu a poskytol mi tak možnosť podvihnúť sa opäť vyššie. Ďakujem aj chalanom, že mi dovolili prespať u nich na izbe aj keď mi neposkytli svoju posteľ. Hosť do domu, Boh do domu a vy ma necháte spať na zemi ? Ale oni si za pobyt platili... Samozrejme ďakujem aj Pauovi a Tomášovi a Hopovi za vyčerpávajúce rozhovory. Spolu s organizátormi a chalanmi z kempu som zažil množstvo príjemných, poučných a hlavne ľudských situácií. Neriešili sa tam žiadne ohováračky, intrigy, posmešky ani nič podobné. Chalani medzi sebou vychádzali skutočne na úrovni dospelých ľudí. Verím, že sa stretneme pri podobných aktivitách aj v budúcnosti a u nás na Slovensku. Opäť raz som sa presvedčil v čom a hlavne prečo je Česko vždy krok pred Slovenskom a nemyslím pri tom len skateboarding. V tejto dobe prebieha prvý Slovenský skejtový kemp, realizovaný značkou Stereo, za ktorou sa ukrýva meno Branislav Frk. Oslovil som aj jeho ohľadom akreditácie a všetko dopadlo podľa mojich predstáv. V Krumlove som si uvedomil, že potenciál mladých je veľký a treba ho v nich prebúdzať. Systematickou a svedomitou prácou je možné dobehnúť aj Čechy, no chcelo by to viacej angažovaných ľudí, ktorým nejde v prvom rade o peniaze, postavenie a slávu. Samozrejme, že prioritou nesmie byť dobehnúť, či predbehnúť niekoho ale pracovať na sebe a svojom okolí. V tomto prípade Čechy slúžia ako slušná motivácia a oporný bod. Podstatným faktorom sa stáva prístup a prevzatie zodpovednosti za vývoj a podobu skateboardingu u nás. Ďakujem za pozornosť. text: fipo foto: fipo |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
