doska.sk : Článok: Naša cesta pod Kitzsteinhorn, alebo na jar v SNB Parku

Článok: Naša cesta pod Kitzsteinhorn, alebo na jar v SNB Parku

Nebýva zvykom, že koncom apríla nieje na Martinských holiach súvislá plocha snehu. Po iné roky sme si vybehli osadiť niektoré zo zábradlí na zbytky z platformy skoku a rozlúčiť sa tak so zimou na holiach. Tento rok tomu tak nebolo, ale zašli sme na konco-apríľovú jazdu do Álp.

Pridali sme sa tak k chalanom z tasty.sk a vybrali sa do dedinky Kaprun, ktorá je známa svojim zámkom a lyžiarskym strediskom, ktoré sa rozprestiera pod štítom Kitzsteinhorn. Viac o tomto stredisku sa môžeš dozvedieť na www.kitzsteinhorn.at . Nás tu pritiahla túžba konečne si poriadne zajazdiť na skokoch v kvalitnejšom parku aký sa tento rok na Slovensku nedal vybudovať.

V stredisku bývajú vybudované až tri snowboard parky a to podstate blízko seba. Hneď po vyvezení sa poslednou kabinkou vidno Easy Park, ktorý sa nachádza po pravej strane, ale momentálne na dopadoch kvitnú medzi kameňmi plesnivce a iné vysokohorské kvietky. Rozkladá sa na dĺžke 300m je určený pre začiatočníkov a menej pokročilých riderov. Opätovné otvorenie tohto parku sa plánuje na jeseň 07. Ïalším parkom, ktorý sa nachádza v tých nižších polohách strediska je Central Park. Tento park tak isto pomaličky pokrývajú kvitnúce kvietky. Je skvor určený pre pokročilých a profíkov, čomu nasvedčujú skoky o velkostiach od 8 do 15m. Vo funkčnom stave je v tomto čase len jeden park s názvom Glacier Park.

Tento park je určený pre všetkých od začiatočníkov a dá sa povedať že aj pre profíkov. Je tu lajna štyroch skokov s plošinami od 6 do 3m s dostatočne dlhým dopadom. V ďalšej lajne sa nachádza platforma s dvoma kikrami 14 a 10m a platforma s jedným kikrom s plošinou asi 9m. celý park uzatvára quarter-pipeou. Posledná lajna je tvorena bedničkami ako C-čko, A-čko, dve lomene bedne, jedna rovná, jedna speed bedňa a na konci Wall. Celý park má dĺžku niečo cez 200m.

My sme do Kaprunu dorazili okolo 11hod doobeda po zhruba ôsmich hodinách v aute z Martina. Konečná bola až na parkovisku pri dolnej stanice lanovky. Poprezliekali sme sa na parkovisku a šli riešiť permice. Tešili sme sa na ten hojný počet parkov, ale ako sa hovorí radšej raz vidieť ako sto krát počuť. Trochu nás prekvapilo že je v pojazdnom stave len jeden a ten je na najvyššom mieste strediska v 2900 m.n.m. Asi len toľko, že prvý dojem robí polovicu ak nie viac celkového dojmu a náš pocit z tohoto parku nebol na vykríknutie, ale zase sme ho nezatracovali.

Ak ste si chceli dať park plnohodnotnou jazdou trebalo šliapať ešte asi 50 m z vleku do kopca. Lajna menších skokov bola tak trochu ako keby nechaná bokom, nájazdy pripomínali jednu dlhú dosku bez rádiusu a veľké skoky hnali tak trochu strach. Možno nie preto že boli celkom veľké, ale kvôli tej brutálnej rýchlosti, ktorú trebalo na preletenie taiblu. Poviem to tak, že keby sa tým ľuďom viac xcelo, bol by to mnoho krát lepší park.

Po prvom dni (po piatku) sme boli všetci dosť zničení a po niekoľko hodinovom hľadaní ubytovania, čo bol dosť problém, lebo v Kaprune mali nejaké oslavy, sme si aj konečne zložili batohy a otvorili prvú pollitrovku hrušky na zapitie dňa. Zároveň prebiehali úpravy dosiek ako zažehľovanie, čo sa aj vyplatilo.

Ïalší deň (sobota) mal podľa plánu začať vyštartovaním do strediska o 8:00 miestneho času. Baša však hneď poznamenala, že ešte nepoznám chalanov ako ona a o osmej budú len vstávať z postele. Samozrejme o5 to bola realita a plánovaný príchod na parkoviská sa zmenil na deviatu hodinu.

Tento deň sme si užili jazdami na lajne menších skokov, hoci hneď po príchode do parku náš privítala helikoptéra, ktorá odvážala do nemocnice zraneného Rybu (Martin Rybanský), ktorý si zlomil kľúčnu kosť na najväčšom skoku. Celý deň svietilo slnko, podobne ako v piatok, ale dnes prebiehala na dvoch obroch v parku súťaž s názvom RIDE'N'ROLL. Početnej účasti sa netešili. Snowboardistov by som zrátal na dvoch rukách a lyžiarov bolo o hàstku viac. V poobednajších hodinách bol sneh taký mäkký, že bol problém udržať rýchlosť v lajne skokov a súťaž vyvrcholila asi o 13 00. Tu sa ukázalo včerajšie zažehlenie dosky a takéto detaily nám tak trochu uchádzali a užívali sme si pohonové jazdenie. Záver dňa sme ukončili jazdou až k poslednej kabínkovej lanovke. Tato cesta trvala niekoľko desiatok minút pre nás neznámym žľabom. Hoci bol sneh mokrý, vôbec nám to neubralo na nálade a ani na zážitku :). Dnes sme museli ešte vybaviť pár detailov ohľadom ubytovania, ale náladu mi to nepokazilo a otvorila sa fľaška poslednej noci.

Nedeľa bola naším posledným dňom. Tak isto sa plánovaný výjazd ponaťahoval, avšak dnes kvôli zamračenému počasiu. Dnes dostali príležitosť aj bedne v poslednej lajne, ktorého si užili jibberi ako Sany a Dedinka, no luxusným štýlom pokoil C-čko iba Huso. Samozrejme aj ja som si tuto lajnu pár krát prešiel a svoje ukázali aj Baša s Peťou. Konečne som sa premohol na fotenie a spravil pár záberov. Tak isto bol dnes problém s mokrím snehom a nevyhlo sa voskovaniu na svahu. Aj keď bolo prevažne pod mrakom, bolo to so snehom asi najhoršie za celé tri dni. Deň sme o5 ukončili jazdou žľabom až ku lanovke a potom poslednou cestou do apartmánu.

Rýchle balenie, nejaké to zahryznutie do posledných jedlých vecí a valili sme smer Slovensko. Väčšinu cesty sme šli za Puntom Maja Pelikanta, ale keďže nás čakala dlhšia cesta, opustili sme ich a naša priemerná rýchlosť na diaľnici vstúpla.

Jarné jazdenie v Alpách ma čosi do seba a hlavne, keď ti vide počasie ako nám. Žiadne búrky, vetry ani mráz, ale krásne jarné polojasné dni plné pohody. Vtedy ani neuvažuješ nad vecami ako škola, alebo práca a ani ta nenapadne že si xcel niečo fotiť pokiaľ to nemáš v náplni práce.

text: dudo
foto: dudo